Život po škole

Povedal si, že mám jebavé oči? Povedala mi ona vtedy, že mám jebavé oči? Alebo som si to iba vymyslela? Vymyslela som si, že som sa niekedy niekomu možno mohla páčiť? Teda, minimálne moje oči. Má vôbec zmysel nad tým rozmýšľať? Má zmysel skúšať sa rozpamätávať? Má zmysel zamýšľať sa nad pýtaním? Keby to aj bola pravda, predsa je to už tak strašne dávno. Water under the bridge. Aj keby to boli povedali, už si nespomenú. Ale tá fráza. Zapamätáš si, keď niekto nazve tvoje oči jebavými, nie? A myslím naozaj to slovo. To konkrétne slovné spojenie. Jebavé oči. Nie pekné, nie uhrančivé, nie magicky, nadpozemsky modré. Jebavé. Akoby ťa ten, kto to vyslovil, chcel mať. Čabajka, Labajko, chceli ste?

Prečo som prestala chodiť na terapiu? Dôvod číslo jedna - peniaze. Nechala som tam 25 * 60 = 1500 eur za 9 mesiacov. Minula by som tie peniaze aj tak? Zrejme áno. Ale posledný mesiac sa mi vôbec nepáčilo, čo sa na tej terapii dialo. Už aj predtým to bolo nahnuté, ale posledných pár sedení bolo fakt na nič. Iba som tam sedela a väčšinu času som bola ticho. Ani si ich poriadne nepamätám. To naozaj mám platiť za čas, kedy iba sedím s niekým v nepríjemnom tichu? Dôvod číslo dva - počasie. Viem, znie to hlúpo, ale radšej budem v peknom počasí niekde vonku ako vnútri u terapeutky. Hlavne keď som ku koncu už fakt mala pocit, že nič nepreberáme. Nikam sa nedostávame. Už som všetko povedala a ona nevie nájsť tému, do ktorej by zabŕdla, ktorú by načala, do ktorej by sme sa spolu ponorili. Načo takto márniť jej a môj čas? Dôvod číslo tri - blok. Proste som dostala blok. Nedokázala som si dovoliť otvoriť sa na 50 minút týždenne, len aby som potom mala ďalšie dva dni problém so zatváraním sa. Bloko

Nechápem, že je tak strašne komplikované aby sa dvaja ľudia dohodli, že spolu niekam pôjdú. Neznášam to, ako nám to v poslednom čase vôbec nevychádza. A potom mi tu niekto ide hovoriť, že si myslí, že nie je dobré, keď človek chodí po výletoch sám. Alebo dostávam otázky typu - a to ideš sama? Akoby to bolo divné. Akoby to bolo nemysliteľné. Akoby to bolo nemožné. Akoby to bolo zlé, nevhodné, odpudzujúce. Vy a vaši ľudia, vaše spriaznené duše, vaše polovičky, máte zaužívané chodiť na miesta spolu. Ale ja keby čakám, kým má čas niekto z tých piatich ľudí, ktorých poznám, tak by som nikdy nikam nešla. Ale hej, rozčuľuje ma to. Rozčuľuje ma, že ja mám more času a na mňa nikto čas nemá. Alebo teda iba zriedka na mňa má niekto čas. Neskutočne ma vytáča, že máte víkendy plné iných vecí, že na mňa nemáte miesto vo svojich harmonogramoch, že nie ste ochotní spraviť si ho. A ja iba ustavične čakám a čakám a nakoniec chtiac alebo nechtiac musím ísť sama. Ak na to miesto naozaj chcem ísť. A potom